Neviem, či ešte existuje  iná národnosť, ktorá si v hudbe udržuje tak jasnú líniu a zároveň je aj tak ľahko rozpoznateľná, ako írska. U2, Sineád O´Connorová, Cranberries, Enya, Clannad, Pogues - to všetko sú Íri ako poleno a aj keď v prípade dám je to trochu nekonvenčné prirovnanie, iste autorovi odpustia túto licenciu, lebo všetci sa k írskym koreňom aj sami hlásia. Vyššie vymenované mená sú ako vylovené z hitparádových rebríčkov a možno aj preto medzi nimi chýba jedno, ktoré síce v singlových rebríčkoch veľmi nefiguruje, ale je možno ešte dôležitejšie ako väčšina z horespomenutých hviezd.
Názov Chieftains v preklade znamená „Náčelníci“ a znamenite vystihuje postavenie, aké má v kontexte írskej hudby týchto sedem už výrazne postarších pánov. Nepoznám inú skupinu, ktorá dokáže doslova na zavolanie telefónom zvesiť z klinca najväčšie hviezdy, aby prišli a zúčastnili sa nahrávania alebo hoci len jediného koncertu a pritom si to ešte považovali za česť. Ale k tomu sa dostaneme neskôr.
 Lenže toto náčelnícke postavenie mal Paddy Moloney so spoluhráčmi už začiatkom šesťdesiatych rokov. V čase, kedy v Británii štartovala horúčka, zvaná rock a vrcholky hitparád začali dobíjať vlasatí Beatles, Rolling Stones a im podobní výrastkovia, vzal si dvadsaťpäťročný gajdoš do hlavy, že dobyje svet s írskou ľudovkou. V roku 1963 nahrávajú svoj prvý album, lakonicky nazvaný len náčelníckym označením a možno ani netušia, že práve položili nielen základy znovuobživenia írskej ľudovej hudby, ale aj jedného nadžánrového fenoménu s visačkou Chieftains.
 Muzikanti, ktorých Paddy Moloney zohnal do svojho stáda, boli už v tých časoch uznávané osobnosti a ich debutantský album sa celkom odlišoval od  všetkého, čo sa začiatkom šesťdesiatych rokov skrývalo pod hlavičkou folk. Vtedajší folk - to boli pesničkári s gitarou ako Peter Paul & Mary, Bob Dylan, Joan Baezová, Pete Seeger alebo Donovan a čisto inštrumentálny album, navyše hraný na tradičných nástrojoch bol naozaj čímsi, čo sa vymykalo bežnému hodnoteniu.
 Na dôvažok, Chieftains mali čosi, čo iným podobne orientovaným skupinám chýbalo - totiž Paddyho Moloneya. Nenápadný človiečik s trochu konsky pretiahnutou tvárou v sebe skrýval neuveriteľnú energiu a nápady. Energia ho hnala stále k vyšším cieľom a nápady mu k nim zas dláždili cestu. Snaha obklopovať sa vždy tými najlepšími hudobníkmi ho viedla k tomu, že začiatkom sedemdesiatych rokov do  svojho náčelníckeho zboru pritiahol klasicky vzdelaného harfistu Dereka Bella, o dva roky neskôr hráča na bodhrán Kevina Conneffa, čo bol ďalší dobrý kauf. Ten sa totiž prejavil aj ako osobitý spevák a ukázal, že Chieftains sa nemusia stále donekonečna motať len v inštrumentálnom kruhu.
 Prvé platne tvoril spočiatku len ľudovkový materiál, na albume Chieftains 4 však mala miesto už aj pôvodná Moloneyova kompozícia  Mná na hÉireann. Tá sa objavila vo filme Stanleya Kubricka Barry Lyndon a keď sa koncom roku rozdeľovali Oscary, z piatych sošiek jedna prekvapivo pripadla Paddymu Moloneyovi za hudbu. Hoci film samotný nezískal až tak veľkú popularitu a stal sa skôr kultovou záležitosťou pre znalcov, Chieftains na ňom nesporne profitovali. Téma z filmu úspešne rotovala v amerických rádiách a na dôvažok doma, na ostrovoch, Chieftains získali v ankete prestížneho hudobného týždenníku Melody Maker ocenenie Skupina roka 1975. Za sebou nechali aj také zabehnuté inštitúcie ako Led Zeppelin alebo Rolling Stones a Paddy Moloney si v kruhu svojich náčelníkov mohol spokojne mädliť ruky, ako sa mu jeho sen pekne plní.
 Druhá polovica sedemdesiatych rokov bola pre existenciu skupiny naozaj prelomová a zárezy na náčelníckom tomahawku hovorili o dobrej ceste. Za platňu Chieftains 9: Boil The Breakfast Early boli Chieftains nominovaní na Grammy, pri návšteve pápeža Jána Paula II. v Dubline hrali pred viac ako miliónom divákov, pre francúzsku televíziu realizovali pôvodnú Moloneyovu kompozíciu The Year Of The French, na ktorej si vyskúšali spoluprácu so symfonickým orchestrom. Ďalším vrcholom bola návšteva v Číne. Ako prvá západná skupina vôbec navštívili túto revolučnými zmenami decimovanú zem, zahrali si s miestnymi orchestrami a dokonca si zamuzicírovali priamo na Čínskom múre.  Ak niekde začala Moloneyova koketéria s world music, tak to muselo byť práve tu, v zemi Mao Ce Tunga.
 Ak sa Moloney rozhodol dobyť svet s írskou hudbou, musel vedieť, že si nevystačí len s tradíciami. Ale človeku jeho rozhľadu by asi tradicionalistické škatuľky dlho nestačili. Na prvé laso hodené do rockových vôd chytil rockové pesničkára Vana Morrisona, zhodou okolnosti tiež Íra a výsledkom bol cenami ovenčený, ale aj komerčne úspešný album Irish Heartbeat. Spolupráca s Morrisonom sa ukázala ako ideálna (neskôr si ju zopakovali ešte niekoľkokrát) a fúzia chieftainsovského folklóru a morrisonovského rocku bola nenapodobiteľná. Za všetko hovorí ľudovka  Stars Of County Down - tá sa v takejto úprave stala základným číslom koncertného repertoáru nielen tandemu Chieftains/Morrison, ale aj ďalších folkrockových interpretov. Dôležitosť Chieftains  pre britský folkrock potvrdila ďalšia legenda tohto žánru, Richard Thompson: „Bez Chieftains a ich fantastického prijatia medzi mládežou by Fairport Convention a ďalšie podobné kapely sotva kedy dostali odvahu robiť niečo podobného.“
 Fúziový model sa ukázal ako veľmi dobrý a v podstate nevyčerpateľný. Na ďalšom, cenou Grammy  ovenčenom koncerte,  An Irish Evening: Live At The Grand Opera House s Náčelníkmi vystúpili ortodoxný rocker Roger Daltrey (The Who) a folková dáma Nanci Griffithová, s hviezdami americkej country si strihli album Another Country (ďalšia Grammy za najlepší súčasný tradičný album), v roku 1991 vydali nádherný vianočný záznam The Bells Of Dublin (s Elvisom Costellom, Marianne Faitfullovou, Jackson Brownom, Ricki Lee Jonesovou a Renaissance Singers) a o štyri roky neskôr zrejme komerčne najúspešnejší album Long Black Veil  (Sinéad O´Connorová, Mark Knopfler, Tom Jones, Ry Cooder, Rolling Stones a Sting, ktorý úvodnú Mo Ghile Mear naspieval v gaelskom jazyku). Výlet do world music na „ženskom“ Tears Of Stone (s Joni Mitchellovou, Bonnie Raittovou, Loreenou McKennitovou a ďalšími dámami) bola už len taká príslovečná čerešňa na torte. A ak som pred chvíľou spomínal ideálne súznenie Chieftains a Vana Morrisona, v prípade tvrdohlavej Írky Sinéad O´Connorovej to platí dvojnásobne - jej nahrávky s Chieftains patria k tomu najlepšiemu, čo kedy táto nevypočítateľná dáma v hudbe urobila.
 Upodozrievanie Paddyho Moloneya z určitého megalomanstva bolo v posledných rokoch dosť namieste. Sláva írskej hudby vo svete síce rástla, rockové, country i džezové hviezdy si v chieftainsovských štúdiách podávali kľučky, ale v írskych zemiach sa šírili vtipy: „Poznáte Chieftains? To je skupina, ktorá kedysi hrávala írsku hudbu.“ A keď aj vlastní spoluhráči už mali dosť rockových a iných fúzií, Moloney sa dal presvedčiť k návratu a všetkým vyrazil argumenty prekrásnou platňou so symbolickým názvom Water From Well - Hudba z prameňa. Žiadne hviezdy, žiadne experimenty, ale živý album nahrávaný v írskych krčmách so špičkovými  predstaviteľmi írskej ľudovej hudby ako sú Altan, ale aj s miestnymi neznámymi muzikantmi.
 Murphyho zákon hovorí, že ak má človek pocit, že všetko je v najlepšom poriadku, niečo  nepostrehol. V prípade Paddyho Maloneya a Chieftains to platilo neomylne. Desať rokov po úspešnom albume Another Country sa opäť vrátili na americký kontinent, aby s hviezdami country nahrali nie jeden, ale hneď dva ambiciózne tituly: Down The Old Plank Road a Further Down The Old Plank Road – oba s podtitulkou The Nashville Sessions a plejádou hviezd americkej c&w ako boli Doc Watson, Chet Atkins, Roseanne Cash, Allison Kraus, Nitty Gritty Dirt Band, Earl Scruggs, Emmylou Harris či Béla Fleck. Krátko po dokončení nahrávania hudobný svet obletela šokujúca správa o smrti vynikajúceho harfistu Dereka Bella, ktorý roky neodmysliteľne patril k Náčelníkom a ktorého guľatá tvár s hrubými dioptrickými okuliarmi a imidžom bankového úradníka bola pre mnohých možno ešte známejšia než tvár samotného Moloneyho. O pár rokov neskôr si Chieftains uctili Derekovu pamiatku "živákom" Live From Dublin: A Tribute To Derek Bell, ktorý bol nominovaný na Cenu Grammy ako najlepší tradičný folkový album.
 Chieftains presiahli svoj miestny rámec, dostali írsku hudbu do sveta, ale pritom všetkom zostali sami sebou. Na záver ešte jedno uznanie, tentoraz od Franka Zappu: „U2 sú dnes možno ten najpopulárnejší a najúspešnejší írsky hudobný export, ale hudobný prínos U2 a Chieftains sa nedá porovnať.  Hrávame spolu takmer vždy, keď sú u nás a ja milujem hudbu, ktorú títo chlapíci robia. Chieftains predstavujú svojbytnú hudobnú kultúru, a ja v ich hudbe nepočujem len keltskú históriu, ale históriu ľudstva vôbec.“
        Miloš Janoušek