Prvú spomienku na Mariána Geišberga mám niekedy z polovice osemdesiatych rokov. Večer, po koncerte na Folkfóre nás, pár pesničkárov, sedelo v klube  martinského divadla, keď pri vedľajšom stole gitaru vzal do ruky jeden z tamojších hercov a od prvých akordov si jeho pesničky spievalo celé osadenstvo klubu. Teraz, o pätnásť rokov neskôr sedím v hale domu v dedinke neďaleko Trnavy a rozprávam sa s týmto, vtedy ešte pre mňa neznámym hercom a pesničkárom, aj o veciach, v ktorých sme sa medzitým stali kolegami.

Odišiel si z mesta do dediny. Bola v tom túžba po romantike alebo nutnosť?
Asi zo všetkého trochu. Hlavný dôvod bol, že sme chceli dochovať rodičov a to sa v paneláku nedá. Chceli sme byť spolu, v meste sú byty drahé, tak sme sa obzerali po nejakom dome., ktorý by sme si zrekonštruovali. Navyše vtedy, keď som dom kupoval, mal som už tých 35 - 36 rokov a uvedomoval som si výhodu kľudu na vidieku. Mesto do duše neprináša nič dobré. Kým je človek mladý, v meste sa dá veľmi dobre žiť - žije sa rýchlo, všetko je poruke. Ale potom príde človek do štádia, že by sa chcel usadiť. Už mu záleží aj na tom, kam vracia, že to nie je len pár stien, ale že k tomu môže patriť aj záhrada, pár stromov, zvieratá.. A to je iný druh odpočinku, spokojnosti. Ale to darmo budeš vysvetľovať mestským ľuďom. Tí to necítia.

Ale ako herec si aj tak väčšinu času v meste alebo v aute medzi Bratislavou a Vlčkovcami. Nie je to paradox?
No je to paradox, ale človek nie je sám. Sú tu ešte deti, ktoré - (smiech) no, tiež študujú v Bratislave. Ale potom sú tu víkendy a prázdniny.... Máš pravdu - je to paradox. Ale aspoň vidíš, aké obete sme schopní priniesť, aby sme bývali na dedine (smiech).
 

Ako si sa dostal k písaniu pesničiek?
Čo ja viem? Bola v tom istá naštvanosť, zaťatosť... Vtedy som žil v Bratislave, študoval som na vysokej škole a hrozne mi liezla na nervy celá vtedajšia populárna hudba. My sme žili iným životom - v parkoch, ale aj v krčmách, brnkali sme si na gitarách... Ale nebola to len tá oficiálna normalizačná hudba - bol to celkový pocit zo spoločnosti. Kultúra bola len to na povrchu, čo na nás oficiálne tlačili z rádia, z televízie. Všelijaké Zlaté palcáty, festivaly politickej piesne... V tom čase sme naopak začali počúvať českých pesničkárov. Tam bola studnica vzdoru - najprv skôr tušeného, neskôr sa začalo aj  rozprávať na plnú hudbu. Kryl, Hutka, Třešňák, neskôr Vysocký. V ich pesničkách sa odzrkadlovalo, že sme sa predsa len ešte celkom nezbláznili.
Moje piesne boli pesničky písané len pre pár kamošov, pre žúry - vtedy sa s takým repertoárom veľmi vystupovať nemohlo. Sporadicky som hrával v kluboch, ktoré – ako všetko - vždy patrili nejakému SZM, ale obvykle sa tieto vystúpenia končili škandálmi.
 

Do širšieho povedomia si sa dostal vlastne až pred pár rokmi. Začal si vystupovať v Divadle a.ha., najprv príležitostne, potom pravidelne. Cítil si to v svojom živote ako nejaký zlom?
Nešlo o nijaký zlom. Ja som pôvodne svoje pesničky nechcel ani vydať - bola to moja súkromná záležitosť, nemal som chuť sa s tým nejak prezentovať. Potom som si však povedal: prečo nie - veď ak výjdu na cédečku, nemusím to pociťovať ako nejakú újmu na duši. Takže cédečko vyšlo a potom ma začali častejšie volať do klubov. Asi sa tie pesničky páčia. A tak som teraz začal pracovať na druhej platni, na ktorej hrám so synom Martinom, na vystúpenia začíname priberať už aj môjho mladšieho syna, Mareka...
 

Tvoja interpretácia folkových piesní je asi aj vďaka hereckej profesii zákonite iná než u iných pesničkárov... Na jednej strane herci ako Vladimír Vysockij alebo Serge Gainsbourg, to je expresívny folkový šansón, na druhej strane Hutka alebo Merta, ktorí pristupujú k piesňam s nadhľadom, až s odstupom...
Šansón, mestský folk - to všetko je len spôsob vnímania pesničky. Niekto vníma pieseň celkom jednoducho, v symboloch, skratkách, v intelektuálnej výpovedi a iný má zas za tým akési filmové, obrazové videnie alebo trochu patetické, divadelné vnímanie. V tom je celý rozdiel. Ak človek rozmýšľa racionálne, jeho piesne pôjdu po inej linke než piesne človeka, ktorý premýšľa v metaforách, v divadelnom cítení... Je to síce spôsob interpretácie, ale asi sa naozaj spája aj s myslením.
 

Ty si začínal ako herec, potom si rozšíril svoj záber aj na ďalšie oblasti - si pesničkár, vyšla ti kniha, teda si aj spisovateľ, píšeš publicistiku... Vraví sa, že jeden talent je dar, ale veľa talentov je prekliatie. Nebojíš sa recyklovania samého seba?
Bojím sa hlavne toho, že človek sa nebude venovať poriadne ničomu. Herectvo ma valcuje najviac, tomu venujem najviac času. Pesničky sa naopak spájajú s voľnom, s pocitom sviatkov. No a písanie je už len vec náhody - nepripisujem mu nejakú vážnosť, pretože venovať sa písaniu naplno by znamenalo vykašľať sa na všetko ostatné. Písanie je vážna vec, ktorej - z časového hľadiska - musí človek podriať všetko ostatné. A publicistika? To sú drobné postrehy, dalo by sa povedať - krčmové reči. Na pive sa všeličo premelie a ak je nejaká téma veľmi pertraktovaná, je asi živá a je to aj pre mňa dôvod sadnúť si a napísať pár riadkov.

         Miloš Janoušek