"Štyri pätiny sveta sa nemôžu mýliť," motto z knihy Rough Guide To World Music.

Kedysi to bolo všetko také jednoduché. Na jednej strane existovala vážna a na druhej zas populárna hudba, tá sa ďalej delila na rock, blues, folk, country a džez; rockoví hudobníci sa pozerali s dešpektom na folkerov, džezmeni sa povznesene vyjadrovali na adresu rockerov a bluesmani sa prežehnávali, ak v ich spoločnosti niekto čo i len vyslovil slovo "country". Medzi nimi trochu vírili vodu akési alternatívne žánre, ale ako hovorím - všetko bolo jasné a až na výnimky každý vedel, kde je jeho miesto.

Lenže, ako vravieval starý rabín, všetko je inak. Aspoň od istého času. A tak ako na Babylon padla božia kliatba v podobe zmätenia jazykov, na svet populárnej hudby doľahlo prekliatie, ktoré frustruje priaznivcov škatuliek, priehradiek a žánrových šuplíkov - všeobjímajúci terminus technicus world music.

Na rozdiel od iných žánrových oblastí - ak sa vôbec dá hovoriť o nejakom žánrovom ohraničení v prípade niečoho tak neohraničiteľného, ako je world music - kde je možný začiatok vypátrať len približne, u world music (WM) sa dá určiť veľmi presne dátum, dokonca i s menami ľudí, ktorí majú toto všetko na svedomí. Encyklopedický začiatok WM sa datuje od roku 1987, kedy sa v jednej krčme na severe Londýna zišlo trinásť producentov nezávislých firiem a novinárov, aby našli nový šuplík pre všetko doteraz nezaraditeľné. A pretože to boli všetko veľmi praktickí ľudia, dali štýlovému chaosu keď už nie pravidlá, tak aspoň meno a svoj počin spojili s mesiac trvajúcou mediálnou kampaňou. Celá akcia ich vyšla na slabé dve tisícky libier, výsledkom však bola väčšia odozva v médiách a vypredalo sa viac koncertov a platní, než sa to podarí väčšine gramofónových gigantov v kampaniach za rádovo šesťciferné sumy. Odvtedy WM žije svojim vlastným komerčným životom, utešene prekvitá a nabaľuje na seba všetko to, čo s biznisom úzko súvisí.

Z uvedeného vyplýva, že v prípade zrodu WM sa jednalo o vyslovene praktický, až pragmatický krok obchodníkov a teda pokúšať sa o nejaké teoretické definície je pokus vopred určený k neúspechu. Kľúčová postava vo WM, producent Joe Boyd sa ku žiadostiam o definovanie WM bráni slovami: "My sme tento termín vymysleli ako niečo, čo sa má používať len vtedy, ak je to užitočné." Otázka užitočnosti je však vždy veľmi hypotetický pojem a už Milo Minderbinder v Hlave XXII. vravieval, že čo je dobré pre syndikát je dobré aj pre vlasť.

Dá sa konštatovať, že do world music patrí všetko, čo k nám prúdi z Afriky, Ázie, Austrálie, Južnej Ameriky (a ako sa ukazuje najmä v posledných rokoch - aj z menej industriálnych zákutí Európy) a čo sa pritom mieša s rockom a popom. Netreba sa však domnievať, že WM vznikla až pri spomínanom krčmovom stretnutí pred dvanástimi rokmi. Vtedy ju obchodníci len inštitucionalizovali. "WM sa zrodila, keď prvý černoch v Afrike vzal do ruky telecaster a keď na bulharskej svadobnej tancovačke vybalila prvá kapela elektrickú aparatúru", tvrdí český publicista Petr Dorůžka. V širších súvislostiach sa dá dokonca brániť aj zužovaniu WM na populárnu hudbu a prehlásiť, že priekopníkom WM na poli vážnej hudby vo Fínsku bol napríklad Jean Sibelius, v Maďarsku Béla Bartók a u nás Leoš Janáček. Nie je ostatne náhodou, že práve Bartókove husľové duetá nahrali české predstaviteľky world music, sestry Iva Bittová a Ida Kellerová a dá sa povedať, že album 44 duet pro dvoje housle Bély Bartóka do ich diskografie zapadol úplne hladko. Skrátka a dobre - world music je kotlík, kde sa dá uvariť všetko so všetkým. Dôležitá je len ukotvenosť v etnických tradíciách. Spontánne prijatie world music bolo aj výsledkom presýtenia štandardnou populárnou hudbou. Určitá analógia sa dá nájsť aj s masovým rozšírením a spontánnym prijatím džezu v šesťdesiatych rokoch. Vznikajú nové festivaly, gramofónové značky, špecializované rozhlasové a televízne programy, objavujú sa erudovaní publicisti a samozrejme aj umelci. Opäť definícia P. Dorůžku: "Rovnako ako v prípade džezu, aj teraz ide o kontakt živelnej hudby s európskou vzdelanosťou, ktorý prináša značné uvoľnenie tvorivého a organizačného potenciálu." Ufff!

Na tom presýtení konzumnou pop music asi niečo bude. Tak ako rocková hudba sa v časoch svojho vyčerpania vracia k blues a k folku nabiť si batérie, etnická hudba predstavuje pre muzikantov, ale aj poslucháčov príjemné spestrenie a osvieženie unavených zmyslov. Madonna je anonymne univerzálna a zdanlivo vyhovuje celkovej globalizácii sveta. Stále viac ľudí však začína nachádzať príťažlivosť v odlišnosti, v špecifikách (a nemusia to byť len tie slovenské). Čoraz viac Európanov prestáva považovať Ameriku za svoj ideál a čoraz viac Američanov začína objavovať Európu. WM je spojená s určitým územím, etnikom, je istým spôsobom lokalizovaná a v kombinácii s univerzálnou hudbou (rockom, džezom, vážnou hudbou) predstavuje bedeker a zároveň aj dopravný prostriedok k cestovaniu ducha.

Najlepšie dispozície, najmenej výhrad a najprirodzenejšiu platformu pre stretnutie s etnickou hudbou mal asi folk. Existuje dokonca názor, že WM je vlastne len spoločenské povýšenie a intelektuálne rozpracovanie folku - názor síce zaujímavý, ale nerelevantný. Je pravda, že významné osobnosti folku šesťdesiatych rokov, ako boli Pete Seeger, Joan Baez či Odetta mali v repertoáre ľudovky z celého sveta a folkové festivaly boli aj prehliadkou etnickej hudby - autentická ľudová hudba sa tu však podriaďovala zabehanému folkovému modelu a exotický folklór bol vlastne len napasovaný na folkové kopyto.
Paradoxne viac pre WM urobili rockoví hudobníci - či už to bola pod ochrannými krídlami gitaristu Rolling Stones vydaná platňa arabských pištcov Brian Jones Presents The Pipes Of Pan Of Joujouka alebo nesčíselnekrát premieľané spojenie Beatlesa Georgea Harrisona a indickej sitar. Sitar a neskôr aj tabla sa objavili vo viacerých beatlesovských nahrávkach, Harrison kliesnil cestu indickej hudbe k rockovému publiku aj na svojom legendárnom Koncerte pre Bangladéš, na druhej strane však existujú aj iné názory: "Za to, že indická hudba sa v Anglii tak dlho nepresadila, môže práve Harrison," tvrdí Dr. Das z londýnskych Asian Dub Foundation. "Tie zdĺhavé nudné pasáže so sitar, ktoré na platniach Beatles všetci preskakujú, nikoho k indickej hudbe neprilákajú." Nuž, urob čertovi dobre...

Oveľa zaujímavejšie sú práce hudobníkov, pre ktorých sa WM stáva viac než len exotickým osviežením a naopak sa snažia o organické splynutie kultúr k úžitku všetkých. Pôvodne na folku odchovaný Paul Simon už dávno prekonal úzke bariéry žánru a po pokusoch s WM najmä v aranžmáne niektorých skladieb (El Condor Pasa, Duncan, Loves Me Like A Rock) dosiahol vrchol v trilógii platní Graceland (inšpirovanou hudbou juhoafrických gumboots), The Rhythm Of The Saints (juhoamerický folklór) a Songs From The Capeman (portorikánska hudba). Už samotný spôsob práce, keď v niektorých skladbách The Rhythm Of The Saints nahral na uliciach autentické rytmické podklady a až na ne potom skladal hudbu, hovorí aj o zmene hudobného myslenia. Aj cesta Petera Gabriela - od artrockových Genesis až po fascinujúci album Passion (hudba k filmu M. Scorseseho Posledné utrpenie Krista) - je obdivuhodná. P. Gabriel je tiež zakladateľom značky Real World, na ktorej už vyšlo do stovky WM platní rôznych interpretov a napríklad primixovanie dnes tak módneho drum´n ´basssu a trip hopu k rýdzo etnickej hudbe Bengálčana Pabana Das Baula na albume Real Sugar dokazuje, že ani v prípade takejto klasickej značky nemusí byť tradícia nedotknuteľnou záležitosťou. A propos - práve tento spôsob, teda štúdiová úprava autentických hudobných podkladov je aj spôsobom práce známej (a úspešnej) francúzskej dvojice Deep Forrest.

Vo WM existuje celý rad známych (Page/Plant, John McLaughlin, Oregon, Philip Glass, David Byrne, Brian Eno) i menej známych mien, bez ktorých je akákoľvek história world music neúplná. Teraz si len pripomenieme niekoľko zaujímavých platní, ktoré môžu trochu priblížiť WM.

Jenufa - 27.11.2008
Neda mi nezareagovat na tento prispevok, resp. aspon na jeden odstavec z neho. Doporucovala by som aurovi overit si podrobne vsetky informacie predtym, nez ide nieco zverejnovat. Mam na mysli konkretne tu cast, kde pise o albume Ivy Bittovej 44 Bartokovych duetov pre dvoje husle. Iva tento album NENAHRALA so svojou sestrou Idou (mimochodom) KELAROVOU, ale s ceskou huslistkou Dorotheou Kellerovou, co je myslim dost podstatny rozdiel... Ono by mozno stacilo si album vypocut, aby clovek hned zistil, ze do repertoaru, ani diskografie Idy Kelarovej rozhodne nezapada
Inak album je podla mojho nazoru VYBORNY!!!!!!!!!!!!!


Musíte byť prihlásený aby ste mohli poslať komentár.